Týmto sa budem zaoberať v dnešnom článku, lebo toho, že sa, už, na regulérny mainstreamový žáner hudby stále vznášajú kritiky mi už je zle. Ja mám tento žáner rád už od malička. Ako každé správne dieťa 90tych rokov som pozeral Fresh Prince-a s Bel Air, v hlavnej úlohe s Willom Smithom, na Supermaxe, čo bolo asi mojou prvou skúsenosťou s týmto žánrom hudby. Neskôr som miloval film Muži v čiernom, pričom si ma tak isto získala titulná skladba od Smitha a neskôr samozrejme Eminemove celoplošné rádiové hity. Neskôr sa moje obzory začali rozrastať o spolupracovníkov mojich obľúbených interpretov až som sa ocitol dnes, keď si môžem povedať, na žáner Hip-hop som trochu odborník. Pričom ma zaráža práve to, koľko negatívnej kritiky je na tento žáner hudby vznesený.
Aby sme začali pekne od začiatku, tak by som chcel začať práve zrodom tohto žánru v južnom Bronxe v New Yorku, kde Dj Kool Herc chodil po uliciach so svojim pick-upom naplneným reproduktormi a hrával takto, alebo aj na akciách zoslučkované podklady koncom 70tych rokov. Neskôr sa tento žáner vyprofiloval na radikálnu výpoveď afro-americkej komunity, od ľudí pre ľudí, o stave society, o ich problémoch alebo o vládnom prístupe podanú nevyberaným slovníkom ľudí bez 9ročky, pričom treba podotknúť, že konečné texty boli veľmi hlbokou kritikou toho čo sa tam dialo koncom 80tych rokov. Počas rokov 90tych sa ale tento žáner zvrhol na manifestáciu bohatstva a slávy tých, ktorý zarobili práve na verejnej žalobe na Ameriku. Hlavnou témou textov hlavne na západnom pobreží sa stali peniaze, ženy, alkohol, drogy, gangy, sex a ďalšie potešenia súvisiace so slávou a nadobudnutým bohatstvom. Na východe sa texty stále upriamovali na problémy komunity, ale tieto témy boli preberané už 20 rokov a sťažovanie sa na políciu a na to ako štát zle zaobchádza s čiernymi už tak povediac nikto nebol zvedavý.
A práve v tejto ére sa začala hlavná vlna kritiky práve preto, lebo sa tento žáner z uzavretej komunity rozšíril medzi biele deti z predmestí, do Európy a do miest kde to s autenticitou nemalo nič spoločné. Ľudia boli jednoducho zvedaví na niečo nové a pre nezainteresovaného jedinca zaujímavé.
Deti so slabšou osobnosťou sa začali správať ako ich pseudo-idoly z rapových nahrávok, čo vôbec neprospelo dobrému menu žánru, ale paradoxne jeho popularite.
Ľudia robiaci hip hop vychádzajú z ich vlastných skúseností s predaja narkotík a uličného života na hrane, pričom sa ale niet čo diviť. Podľa štúdie BBC viac ako 60% čiernych chlapcov vyrastá bez otca, pričom si hľadá vzor pri najbližšom mocnom mužovi, ktorým je v prípade chlapcov s ulice Comptonu či Watts buď drogový díler alebo pasák. Preto by sa nemali biele deti s bohatších predmestí stotožňovať s činnosťami opisovanými v týchto nahrávkach a mali tento žáner brať ako zábavu a niečo nové, nie ako návod na prežitie.
Treba ale k tejto kontroverzií podotknúť, že pokiaľ sa medzi sebou strieľali čierne deti, bolo to okrem pár černošských aktivistov každému jedno, ale akonáhle sa na scéne tohto žánru objavil biely chlapec predávajúci dvojnásobok ako ktokoľvek pred tým, rozprávajúci o problémoch bielych detí a o ich radikálnom riešení, začala sa krížová výprava na tento žáner.
Marshal Mathers III. To všetko začal a posedel si značný čas svojej kariéry za lavicou pred súdom, čelil tonám protestov a cenzúre jeho tvorby až do miery kedy to podľa mňa začalo byť v rozpore so slobodou prejavu. Po tom sa už zviezli aj jeho spolupracovníci, ale aj ľudia čo s ním nemali nič spoločné a cez absolútne zákazy istých slov až po odstránenie tvorby interpretov s MTV toto nezmyselné razenie pokračuje.
Trochu mi to pripomína podobné razenie proti metalovej hudbe v 80tych rokoch, čo vyvrcholilo v roku 1990 súdnym sporom so skupinou Judas Priest vo veci podprahovej samovražednej správy a navádzania na ublíženie si. Tento absurdný proces bol samozrejme ukončený v prospech metalovej kapely a všetky tvrdenia boli vyvrátené.
Nuž, moja generácia má tento hudobný žáner rada, a ja osobne nevidím dôvod na kritiku. . .
Vulgarizmy? Počúvaj ako sa vonku ľudia rozprávajú, ešte viac keď cítia zlosť nad vecou, o ktorej hovoria.
Agresia? Čudujete sa?
Keď človeka nikto nepočúva a svoj názor nemôže dať normálne najavo prichádza čas na prejavy iné, hoci aj umelecké a hip-hop je jedným s týchto prejavov, treba ho tak brať a akceptovať, ako prostriedok.
Holla!!
